Cigánom za kilečko

Autor: Martina Gregorová | 24.2.2013 o 16:27 | (upravené 25.2.2013 o 21:08) Karma článku: 10,74 | Prečítané:  1810x

Volám sa Peter Kováč, mám 28, byt v centre mesta a najkrajšiu ženu v okrese. Rodičia mi zomreli, keď som bol ešte decko, a tak ma vychovala babka. Zniesla by mi aj modré z neba, no s rozmaznávaním to nepreháňala. Na prvom mieste bola vždy škola a až potom mohla prísť na rad zábava. Na učňovke ma toho naučili viac než dosť a niektoré myšlienky ma dokonca motivujú dodnes. ''Všetko je možné, no nestačí len chcieť. Treba makať, '' často opakovala moja obľúbená učiteľka-Marta. Možno práve vďaka tomuto výroku dnes nepracujem ako výčapník v podradnej krčme, ale ako šéfkuchár vo vychytenej reštaurácii neďaleko môjho širokometrážneho bytu. Niektorých študentov však pani Marta asi nevedela vyburcovať. Občas ich vídavam v Tescu, pozdravíme sa a ja sa z diaľky usmievam popod fúzy. Sledujem ich, ako v dlani počítajú euríčka. Keď si ty chodil po škole húliť, ja som sedel doma a listoval si v lexikóne zeleniny.

Kto je Pišta

Pištu som prvýkrát stretol tam, kde vždy. Nie som zrovna krčmový typ, no mám rád poker a U hada sme sa za posledné roky nazbierali celkom dobrá partička. Pišta je mladý cigán, o pár rokov mladší odo mňa. Živí ho sociálka, odkedy s božou pomocou zmaturoval. Meria asi dva metre a na prvý pohľad ide z neho strach, no je to dobrý chalan s veľkým srdcom.  Ale lenivý je ako cigán.

 

Ako sme sa vymenili

Minulý piatok sa spočiatku nejavil byť ničím odlišný od tých predošlých. No asi po piatom pive som tento svoj dlhé roky zrejúci názor nahlas vyslovil pred Pištom. To bol harmatanec... Povedal som mu, že to je jeho vina, že si nevie počas troch rokov nájsť robotu, že keby naozaj chcel, už dávno by niekde robil. Šarvátka vyústila do absurdnej stávky. Že ja by som nezvládol byť cigánom ani deň? Dokonca slzy by mi tiekli, keby som sa vracal z pohovorov, áno? Ha, tak ty ma ešte nepoznáš, pomyslel som si a na znak súhlasu som mu potriasol rukou. To som ešte netušil, čo ma v skutočnosti čaká.

 

Návšteva u Teodory

Pišta mal tetu, o ktorej sa povrávalo kadečo. Napríklad, že môže za to, ak sa niečo stane človeku, ktorý urážal cigánov. Vraj ovláda techniku woo-doo, dokáže komunikovať s mŕtvymi, ba dokonca predvídať budúcnosť. Keď ma podnapitý Pišta ťahal za rukáv, že ideme ta, dopil som posledné pivko a so smiechom som so sebou nechal robiť, čo bolo treba. Potom si už na oný večer spomínam len matne. Prišli sme k Teodore, smrdelo to tam ako v bordeli, na stenách viseli samé cingrlátka a sväté obrázky a Teodora ani brvou nepohla. Ozrutná vlasatá ženská nás usadila na polorozpadnutú ružovú pohovku a uprela na nás svoje hlboké čierne oči. Taký pohľad som ešte nezažil, strašne som sa bál. Striedavo oči upierala na mňa a na Pištu až nakoniec začala kričať nejaké cigánske zaklínadlo. Commutacio, tak nejak znelo. Vtedy moja pamäť rezignovala.

 

Osudné ráno

Zobudil som sa v mäkkej posteli v akejsi chatrči. Aha, tak sen ešte neskončil, preletelo mi hlavou a zavrel som znova oči. Ak to nie je sen a ja som u Pištu doma, tak zožerem kefu. Znova som otvoril oči. Chuť na kefu ma razom prešla. Vyskočil som z postele tak, že steny zapraskali. Na nočnom stolíku ma čakal lístok. ''Tu máš zoznam miest, ktoré treba obehať. Tak sa ukáž, frajer, keď ťa niekam prijmu, dám ti večer U hada stovku. Ak budem mať pravdu ja, dáš mi ju ty. PS: Nepanikár, keď sa zbadáš v zrkadle. Teraz si ja a ja som ty. O polnoci dostaneš ten svoj škaredý ksicht naspäť. Ja si zatiaľ užijem svoj ničím nerušený biely deň. Pišta''

 

Zoberte ma, som šikovný

Chvíľu som síce ostal zarazený, no dlho som nerozmýšľal, svoju situáciu som pochopil a prijal ju ako výzvu. Dal som si Pištovu sviatočnú košeľu, značkový opasok, nové najky a plný očakávania prekročil prah tej starej búdy. Po ceste som si čítal ''svoj'' životopis. Veľké výhliadky som naozaj nemal, hneď v úvode bilo do očí priezvisko Olah, adresa Luník a titul stolár. Prvá zastávka bola maličká dielňa, do ktorej si majiteľ, skúsený drevorezbár, hľadal pomocníka. Bol na mňa veľmi milý, ponúkol mi pálenku a pustil sa so mnou do reči. Stále sa usmieval, tak som sa tešil, no asi po piatich minútach priznal, že má už dosť adeptov a do večera sa mi ozve. Veril som, že to mám vo vrecku. Pre istotu som sa však rozhodol zvíťaziť aj na ďalších pohovoroch. Na druhom som však neuspel hneď z príchodu, pani riaditeľka bola zrejme rasistka alebo čo. Prečítala si môj životopis, následne mi položila pár otázok o tom, či už som sedel, či som už niekedy niečo ukradol a poslala ma preč. Nebudem vás naťahovať zdĺhavými opismi mojej neúspešnej púte, asi aj tak predpokladáte, ako to dopadlo. Niekde boli aspoň taktní, niekde vôbec, suma sumárum, takto sa ku mne pred tým ešte nikto nesprával. Domov som sa vracal so sklonenou hlavou a Pišta mal pravdu. Plakal som ako sopliak.

 

Večer U hada

Keď som prišiel do krčmy, vycerený Pišta mi už z diaľky kýval. Mojou rukou, podotýkam. To fakt vyzerám takto, keď sa usmievam? pomyslel som si a sadol si k nemu. Porozprával som mu svoje zážitky, dal sľúbenú stovku a chytil ho za plece: ''Kamarát, prepáč mi, že som ťa podceňoval. Máš to ťažké... Počuj, síce ani jeden z pohovorov nevyšiel, no myslím, že u nás v reštike sa práve uvoľnilo jedno miesto, nič ťažké, vlastne len krájanie zeleniny, môžem sa na teba spýtať, čo ty na to?''

 

Pišta mojim pomocníkom

O polnoci sa stal zázrak ako v Popoluške a ja som sa na druhý deň už vo svojej koži vybral do práce. Čierny Pišta prišiel vo svojej sviatočnej košeli, značkovom opasku a nových najkách za majiteľom a ešte v ten deň dostal svoju prvú zásteru. Stovka vo vrecku, nový job a uznanie priateľa. Tak sa končí rozprávkový príbeh o Pištovi, ktorý mi vďaka jednej stávke zmenil pohľad na svet. Nie je všetko také ako sa zdá...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?